Stanislav Hrivňák, úspešný biofyzik zo Zlatého

 

 

Má 29 rokov, je ženatý a je otcom sedem mesačnej dcéry. Má rád rýchly internet, eleganciu skrytú v matematike, programovanie, dopravu bicyklom, dobré rozhovory s kamarátmi pri pizzi a to, keď ľudia rozvíjajú svoj potenciál. Počas rozmýšľania sa rád prechádza.

 

 

Žijeme v dátovej dobe. Pod dátami teraz nemyslím mobilný internet, ale akúkoľvek podobu informácie, ktorá sa denne vytvára, napr. fotky, články, tabuľky, chaty, lekárske správy, zoznamy nákupov, zoznamy prezretých stránok na internete či hodnotenia filmov, ktoré som videl. Každý z nás produkuje denno-denne veľké množstvo dát, ktoré sú v digitálnej podobe (alebo sa dajú digitalizovať). Úlohou dátového výskumníka je vytiahnuť z tohto množstva dôležité súvislosti, zákonitosti. Samozrejme, nerobí to ručným prehľadávaním, to sa ani stíhať nedá, ale s pomocou matematických metód a masívnej výpočtovej sily počítačov.

 

 

Úplne prirodzene tým, že sa v tom skĺbilo viacero faktorov – po dátových výskumníkoch je momentálne vo svete veľký dopyt, je to práca mimoriadne zaujímavá, kreatívna, dobre zaplatená, má široké uplatnenie, veľký potenciál pre ľudstvo a v neposlednom rade, je to blízke výskumu. Častokrát môj pracovný deň vyzerá veľmi podobne tomu aké to bolo počas môjho dok­torandského štúdia, čo sa mi veľmi páči.

 

 

Projekty mávame rôzne, ale najčastejšie z medicínskeho prostredia. Napríklad sme mali projekt o umelých kolenných kĺboch –tieto operácie zvyčajne fungujú tak, že správna veľkosť kolenného implantátu sa určuje počas samotnej operácie podľa toho, ktorá veľkosť najlepšie „pasuje“. Náš projekt sa snažil toto vylepšiť tým, že pred operáciou sa urobí röntgenový snímok kolena, z ktorého sme vedeli pomocou špecializovaných algoritmov (počítačového programu) rekonštruovať geometriu kolena a následne určiť správnu veľkosť kolenného implantátu.

 

 

Bol som súčasťou výskumnej skupiny, ktorá pracovala na vývoji tzv. mikro-CT zariadenia. Je to niečo podobné ako klasický „nemocničný“ CT prístroj, ktorý je pomocou röntgenového žiarenia schopný rekonštruovať 3D podobu časti ľudského tela. Rozdiel je v tom, že mikro-CT to robí pre mikroskopické objekty (voľným okom neviditeľné), napr. pre mikroorganizmy, čo je principiálne omnoho náročnejšie. Samotný projekt pozostával z viacerých častí. Ja som bol zodpovedný za vývoj počítačových algoritmov, ktoré podobne ako pri klasickom CT, „poskladajú“ finálny 3D objekt z viacerých nameraných 2D projekcií.

 

 

V prvom rade, nie je to práca pre každého. Dôležitým predpokladom je mať vzťah k číslam, k matematike. Nemyslím tým to, že niekto vie rýchlo násobiť čísla v hlave. To je možno dobrý štart, ale musí sa to rozvíjať omnoho ďalej. Človek musí postupne dospieť do štádia, kedy vzorce pre neho ožijú. Ďalší predpoklad je analytické myslenie. Inými slovami, človek sa musí naučiť „šprtať“ v problémoch.

 

Väčšinu môjho pracovného času zaberá zisťovanie, prečo moje momentálne riešenie nefunguje až tak dobre. Veľmi úzko to súvisí aj s trpezlivosťou a vytrvalosťou. A v neposlednom rade je k tomu potrebné vedieť programovať – to je jedna zo základných zručností, ktorú by sa, podľa môjho názoru, mal naučiť každý človek 21. storočia s technickým či prírodovedným vzdelaním akéhokoľvek druhu. Pre mňa osobne je programovanie podobné ako pre stolára zručnosť v používaní hoblíka, kladiva a iných nástrojov. Bez nej ide všetko pomalšie. Posledná povinná zložka je samozrejme angličtina.

 

 

Mám pocit, že motivácie na štúdium týchto odborov je dnes kvantum a štatistiky o uplatniteľnosti, ktoré ukazujú ťažšiu situáciu pre absolventov humanitných odborov, sú omieľané stále dookola. Čiže už si ani neviem predstaviť marketingové kroky k zvyšovaniu záujmu o technické odbory. Skôr vidím problém v tom, že mnohí dnešní mladí majú ešte hlboké detské zmýšľanie a robia dôležité životné rozhodnutia podľa toho, čo je pre nich komfortnejšie na nasledujúcich pár rokov. Čiže ako riešenie vidím skôr posilnenie práce s mládežou. Mladí potrebujú kvalitné vzory - mentorov - ktorí im budú vedieť poradiť a ktorých budú rešpektovať. Prístup rodičov je samozrejme tiež dôležitý, ale častokrát to nestačí. Na druhej strane, vždy bude platiť, že potrebujeme aj mnohých absolventov humanitných odborov, aj keď menej ako sa momentálne produkuje.

 

 

Ako som naznačil, dlhé roky som sa venoval práci s mládežou v evanjelickej cirkvi, jednak v Bardejove, ale aj v Zlatom. Nič zmysluplnejšie som asi v živote nerobil. Vidieť mladých ľudí, ktorých Boh zmenil a my sme mohli asistovať, to bolo úžasné. Momentálne som už plne presťahovaný do Košíc a tam taktiež v rámci spoločenstva sa venujeme práci s mladými rodinami. Mával som aj mnoho iných záľub, ale tie sa na chvíľu odsunuli bokom kvôli dynamike rodinného života s malým dieťaťom. Spomeniem však ešte, že mojou srdcovou záležitosťou je vzdelávanie ľudí chtivých po poznaní a takisto sebavzdelávanie.