Prihovára sa Ivo Petrovaj

Tento článok vyšiel v novinách AHOJ BARDEJOVÍZIE  

 

Milí čitatelia, dovoľte mi, v tento krásny sviatočný čas, prihovoriť sa Vám týmto zaujímavým príbehom, ktorý jednoducho a výstižne popisuje zmysel a význam nad­chádzajúceho sviatku. Spoločnosť a doba, v akej žijeme, ho volá „Vianoce“, ale pres­nejšie pomenovanie je Narodenie Isusa Christa.

 

Dnes sa o tom hovorí iba akosi roz­právkovo, že kedysi dávno – pradávno sa odohrala istá udalosť. To je síce pravda, bolo to dávno, ale následky „tej“ udalosti natrva­lo zmenili chod nášho sveta, len to akosi už nevnímame.

 

Nasledujúci príbeh opisuje hĺb­ku a krásu Božej lásky k tomuto svetu. Žil človek, ktorý neveril v Boha a neváhal hovoriť všetkým o svojom postoji k nábožen­stvu a náboženským sviatkom. Avšak jeho manželka verila v Boha a svoje deti vycho­vávala vo viere, napriek zlomyseľným vy­jadreniam svojho manžela.

 

V jeden zimný večer sa jeho žena aj s deťmi vybrala na bo­hoslužbu do miestneho dedinského chrámu. Na bohoslužbe mala byť kázeň o narodení Christa. Žena požiadala svojho manžela, aby šiel s nimi, no on odmietol. „Celý tento príbeh je nezmysel!“ - povedal.

 

„Prečo sa Boh potre­buje ponižovať a zjaviť sa na Zemi ako človek? To je smiešne!“ A tak žena s deťmi odišla a on ostal doma. O niečo neskôr sa zodvihol silný vietor a začala sa snehová búrka. Muž pozrel z okna, ale videl len fujavicu, ktorá všetko pokrýva­la snehom. Posadil sa do kresla pri krbe a chystal sa tam stráviť celý večer.

 

Zrazu počul hlasný treskot: niečo vrazilo do okna. Podišiel k nemu, ale vonku sa nedalo nič vidieť. Keď metelica trochu ustúpila, muž vyšiel von, aby zistil, čo to mohlo byť. Na poli blízko domu uvidel kŕdeľ divých hús.

 

Pravdepodobne leteli na juh, aby tam strávili zimu, ale padli do snehovej búrky a nevládali letieť ďalej. Stratili sa a ocitli pri jeho farme bez jedla a prístrešia. Trepotajúc krídlami lietali zaslepené snehom stále dookola níz­ko nad poľom. Zrejme to bola práve jedna z husí, ktorá pred chvíľou vrazila do jeho okna. Človeku bolo ľúto tých biednych husí a chcel im pomôcť.

 

Pomyslel si, že stodola bude pre nich vhodným miestom. Je tam teplo a bezpečne, a teda by tam mohli stráviť noc a prečkať snehovú búrku. Prešiel k stodole, naširoko otvoril dvere a čakal, dú­fajúc, že husi to spozorujú a vojdú dovnútra. Ale husi len bezcieľne krúžili a zdalo sa, že si ani nevšimli dvere stodoly alebo nechápa­li, prečo sú otvorené.

 

Muž sa snažil získať si ich pozornosť, ale to husi len vystrašilo a oni leteli stále ďalej a ďalej. Vtedy muž odišiel do domu a vrátil sa s kúskom chleba, rozdrvil ho a urobil z odrobiniek cestičku vedúcu k stodole. Ale husi ani tomuto lákadlu nepodľahli.

 

Bol už na pokraji zúfalstva. Obišiel ich a snažil sa nahnať ich do stodoly, ale husi sa ešte viac vystrašili a rozlietali sa do všetkých strán, len nie dovnútra. Nič ich nedokázalo prinútiť vojsť do stodoly, kde by boli v teple a bezpečí.

 

„Prečo nejdú husi za mnou?“ – vykríkol muž. „Nevidia snáď, že len tu môžu prežiť túto búrku?“ Chvíľu rozmýšľal a uvedomil si, že husi asi jednoducho nechcú nasledovať človeka.

 

„No, ale ak by som bol hus, mohol by som ich zachrániť“, povedal nahlas. Po­tom dostal nápad. Vstúpil do stodoly, vzal jednu zo svojich husí a vyniesol ju v náručí na pole, neďaleko od krúžiacich divých husí.

 

Po­tom vypustil svoju hus. Tá preletela cez kŕdeľ a vrátila sa priamo do stodoly – a všetky ostatné husi jedna za druhou ju nasledovali do úkrytu. Muž chvíľu len tak ticho stál a zrazu mu v ušiach zazneli slová, ktoré povedal pred niekoľkými minútami: „Keby som bol hus, mohol by som ich zachrániť!“ A potom si spomenul, čo povedal svojej manželke o niečo skôr.

 

„Prečo by Boh chcel byť ako my? To je smiešne!“ A zrazu bolo všetko jasné. To je presne to, čo urobil Boh. Boli sme ako tieto husi - slepí, stratení, hynúci. Boh poslal svojho Syna, aby sa stal ako my – kvôli tomu, aby nám ukázal cestu a zachránil nás. Keď oslepujúci sneh a vietor začali ustupovať, jeho duša sa tiež utíšila a upokojila touto krásnou myšlienk­ou.

 

Zrazu pochopil, prečo prišiel Christos. Roky pochybností a neviery zmizli spolu s predchádzajúcou búrkou. Padol na kolená do snehu a povedal svoju prvú modlitbu v ži­vote: „Ďakujem Ti, Hospodine, za to, že si prišiel v podobe človeka, aby si ma vyviedol z búrky!“

 

Myslím, že na záver už netreba nič viac dodávať, iba ak Vám všetkým popriať naozaj ničím nerušené a pokojné sviatky.

(17:02, jerej Ivo Petrovaj)